Rýchle správy
Home > Obec > História obce

História obce

Dolné Otrokovce sa nachádzajú v západnej časti Nitrianskej pahorkatiny a juhovýchodne od Považského Inovca s nadmorskou výškou 180m.n.m.. Od okresného mesta Hlohovec je vzdialená 12km.

Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1113 pod menom „ADRADIC“. V roku 1249 pri súpise majetku oborského kláštora v listine kráľa Belu IV. Je obec spomínaná pod menom „ALSO ATRAK“.  Z toho obdobia existuje mapa obce v maďarskom jazyku.

V roku 1548 bola obec majetkom Mikuláša Ujfalussyho.  V roku 1598 daroval obec kráľ Rudolf, Blažejovi Nagyvatyimu.  Následne v tom istom roku bola obec úplne spustošená tureckým vojskom. Pri spustošený bolo zabitých veľa obyvateľov, ktorých kostry sa nachádzali pri vykopávkach základov kostola, pri kopaní základov budov JRD v lokalite Lapoš.  A pri kopaní pivnice v ulici za cintorínom.  

V roku 1600 vymrel rod majiteľov Babindalyov a majetok bol rozdelený na viac čiastok. Dostali z neho – Kochanovci, Ábelovci, Lucsanyi, Rákoczy a Rudnyanský. Menovaní sú pochovaní na miestnom cintoríne. Niektoré názvy časti obcí po týchto majiteľoch sú v povedomí hlavne starších obyvateľov aj dnes.   Napr. Kochanovec časť na hornom konci obce za domom po Harskom J. smerom k Rožnákovi M.

V roku 1750 kupil Rákoczyho majetok nemec z Hanoveru Benighaus. Spolu so švagrom Gronigerom bývali spoločne v dome za terajším hostincom  Vo dvore tohto domu sa nachádzal portálny kameň – erb.

Za Rakúsko – Uhorska mala v obci majetok – pôdu a majer grófka Cyókiová, ktorá mala sídlo v kaštieli v obci Horné Otrokovce. V tom čase žilo v našej obci niekoľko zemanov, napr. Steiner (teraz tam stojí dom V. Kupca), ďalej žid Golderberg (pozostatky domu ešte stoja za kostolom).

V roku 1920 sa stal novým majiteľom majera po grófke Gyokiovej prisťahovalec od Holíča, Ján Pihorňa. Majer bol pre zlý stav v roku 1988 asanovaný. Dnes tam stojí firma OPO.  

fminulost-tiefenbacherova-032Vojnové roky 1941 – 1945

Do vojny proti Rusku boli nasadení aj naši chlapci  – vojaci, ktorí v tom čase vykonávali základnú vojenskú službu. Vo vnútrozemí gestapo prenasledovalo židov a komunistov. Naši občania sa zachovali statočne, nikto nikoho neudal a v niektorých rodinách potajme ukrývali židov a takto im zachránili životy.

Keď v roku 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie proti Nemcom, niektorí naši občania – vojaci sa pridali na stranu partizánov. Nemci ich však zajali a odvliekli do trestaneckých táborov v Nemecku. Boli to: Ján Ďuriš, Š. Buzássy, a M. Rožňák. Po vojne sa všetci vrátili domov. Zo SNP sa však nevrátil Ján Krakovik, ktorý padol v boji s Nemcami na strednom Slovensku. Na jeho počesť je na budove KD osadená pamätná tabuľa.

Prechod frontu našou obcou sa datuje dňom 1.4.1945, kedy do našej obce prišli prvé ruské vojská. Deň predtým však došlo k tragickej udalosti. Ruské vojsko ostreľovalo našu obec a črepina z granátu zasiahla smrteľne do chrbta vtedy 19 ročného  Michala Kuklu. Jeho mŕtvolu našli kamaráti pod malinou na hornej pažiti. Je pochovaný na miestnom cintoríne.

Socializácia a vznik JRDfminulost-Tiefenbacherova-044u

Socializácia obce, čiže kolektivizácia sa v našej obci začala v roku 1957. Ako prví podpísali prihlášky vstupu do JRD, Vendel Nižňanský, Mária Ondrová, Mária Trebuláková a Mária Repčíková. Prvá ustanovujúca schôdza sa konala 27. Augusta 1957, na ktorej bol za predsedu JRD zvolený roľník Jozef Trebatický.

Začiatky spoločného hospodárenia boli veľmi ťažké. Vtedy ešte nebolo strojov ani priestorov. Odmeňovanie bolo na jednotky a z časti v naturáliách. V roku 1958 prevzal funkciu predsedu JRD L. Ďurka, ktorý sa jej za krátky čas vzdal a do funkcie predsedu bol zvolený Ján Ďuriš.

V roku 1963 bol na členskej schôdzi opäť zvolený Štefan Buzassy, ktorý túto funkciu zastával až do roku 1975, kedy došlo ku zlúčeniu nášho JRD s JRD Merašice a JRD Tekoľdany v jeden hospodársky celok so sídlom v Tekoľdanoch. Na čele nového celku bol vtedy predseda Július Macejka. Tohto v roku 1989 vymenil Milan Domaracký. Po jeho odchode z JRD bol za predsedu zvolený Ján Tabaček.

V Období 1963 – 1975, kedy bol predsedom Š. Buzassy došlo k ekonomickému rozmachu družstva a tým i k zvýšeniu životnej úrovne družstevníkov. Bola dobrá spolupráca JRD a tunajším MNV. Za pomoci JRD sa vybudoval v obci vodovod, postavili sa šatne pre futbalistov, upravili sa cesty a urobili rigoly.

Z histórie ešte možno treba dodať, že za Slovenského štátu v r. 1939 – 1944, keď boli prenasledovaní židia, bol skonfiškovaný všetok majetok Vojtecha Goldbergera a na jeho pôde hospodáril Fond Slovenského štátu. Správcom bol vtedy istý Búchala. Po roku 1945 sa majetok vrátil pôvodnému majiteľovi.

V roku 1949 sa vzdal svojho majetku J. Pihorňa. Tento jeho majetok aj s budovami a dobytkom prevzali Štátne majetky, ktoré na ňom hospodárili až do doby, keď tento majetok prevzalo miestne JRD. Správcom štátneho majetku bol Ján Chrenka, ktorý bol veľkým zanietencom futbalu.

1113 – z poverenia kráľa Kolomana bol spísaný majetok benediktínskeho kláštora

Zoborská listina, kde sú Otrokovce spomínané pod názvom ADRADIC

1156-  Ostrihomský arcibiskup – obec je spomínaná ako ATTRAK

1249- pri súpise majetku zoborského kláštora je zápis o existencii obce v listine

Kráľa Belu IV ako ALSO ATRAK fminulost-Tiefenbacherova-051

1343- obec je spomínaná ako ATRAKY

1416- je obec rozdelená na ALSO ATRAK – Dolné Otrokovce  a FELSO ATRAK – Horné Otrokovce

1435- uhorský kráľ Žigmund Luxemburský donáciou daroval majetky /potvrdil/

ALSO ATRAK a FELSO ATRAK  rodine Kostolányiovcov

1548 – patrila Mukulásovi Ujfalussymu

1583 – kráľ Rudolf obec daroval Blažejovi Nagyvatyimu

1598 – obec bola spustošená – vypálená tureckým vojskom

1600 – vymrel rod Babindalovcov a majetok bol rozdelený medzi Kochanovcov, Abelovcov,Lucsanyiovcov, Rakoczych, Rudnyanských a Tarekovcov

1750 – kúpil po Rakoczym majetok nemec Beninnghaus z Hanoveru a so švagrom Grôningerom

1772 – po súdnom spore o deľbu dedičného majetku, ktorý sa konal v Pešti  predala rodina Koronthaly majetky v Horných a Dolných Otrokovciach rodine Vranovich a po smrti manžela predala majetok grófke Gyôkiovej

1773 – sa na vojenských mapách objavil názov Dolnj  Otrokowcze – h.Alsó-Attrak

1781 – je na listine pečať POSSIONUS ALSO ATRAK

1705 – bol na základe sečianského mandátu Františka II Rákociho 1705 prebraný Kostol evanjelikmi a kalvínmi aj v našej obci

1920 – grófka darovala majer prisťahovalcovi od Holiča Janovi Pihorňovi a manželke

Správa Obce

Za čias Rakúsko – Uhorska boli všemožnými pánmi v obci statkári prípadne zemania. Po skončení prvej svetovej vojny a zániku Rakúsko – Uhorska v 1918, kedy vznikla prvá Čsl. Republika sa na obciach začali vytvárať tzv. Obecné stolice na čele s richtárom obce.

1918 – Vanko, richtár obce

1932 – Ďurka Ján, Richtár obce

1934 – Gróniger Július, richtár obce

V roku 1939 – 1945 sa za existencie prvého Slovenského štátu boli spravujúcim orgánom Obecné rady a komisár obce.

1939 – Ďuriš Jozef, komisár obce

1945 – Pihorňa Ján, richtár obce

Po roku 1945 boli zriadené Rady miestneho národného výboru na čele s tajomníkom. Po roku 1950 sa to zmenilo na Rady MNV, na čele s predsedom MNV a tajomníkom.

1950 – Ďuriš Vít, predseda MNV

1964 – Masaryk Jozef, predseda MNV

1966 – Behúl Jozef, predseda MNV

1986 – Lehocký Anton, predseda MNV

Od roku 1992 boli vytvorené obecné zastupiteľstvá na čele so starostom obce.

1992 – Buzassy Štefan, starosta obce

1998 – Mičianová Emília, starosta obce

2002 – Zbojek Pavol, starosta obce

2007 – Mičianová Emília, starosta obce

2010 – Mičianová Emília, starosta obce

2015 – Maršala Ján, starosta obce

Kancelária obecného úradu bola po prvýkrát zriadená v roku 1951 na starom Benighausovom dome. Dovtedy úradovali richtári doma. Písomnú agendu chodil jedenkrát do týždňa vybavovať Kramár z notárskeho úradu Horných Otrokoviec. Po zriadení funkcie tajomníka MNV sa začalo úradovať denne.

Nová budova (terajšia) obecného úradu a kultúrneho domu bola odovzdaná do užívania v roku 1960 a odvtedy pracuje na obecnom úrade aj administratívna pracovníčka.  V tom roku bol v obci vybudovaný aj obecný rozhlas, ktorý nahradil bubeníka. Známym obecným zriadencom, bubeníkom a poštárom bola vdova Alžbeta Ďurišová a neskôr Nosál.  Obecným hlásnikom a pastierom bol Králi a neskôr Kasana.